NÁBOŽENSKÝ ZÁŽITOK

            Náboženský zážitok je jedným zo spôsobov, ktorý nám dáva Boh pre uvedomenie si jeho prítomnosti v nás. Je to taká „duchovná injekcia“, ktorú potrebujeme, aby sme zmobilizovali svoje sily alebo pochopili, kadiaľ máme smerovať.
            Prvou kategóriou náboženských zážitkov sú bežné prostriedky jeho prítomnosti: Boh je prítomný vo svojom Slove, vo sviatostiach, v ľuďoch. Problémom je, že mnohé z týchto vecí prehliadame alebo ich podceňujeme alebo ich nepokladáme za nič výnimočné. A tak sa nám môže stať to, čoho sa obával svätý Augustín, keď sa modlil: Timeo Deum transeuntem – „Bojím sa, že Boh bude prechádzať popri mne a ja si ho nevšimnem.“
            V takýchto prípadoch sa vyžaduje od nás vrátiť sa naspäť v mysli k tým momentom, kedy Pán bol prítomný v mojom živote, ale ja som ho nepostrehol, lebo to bolo pre mňa čosi príliš samozrejmé.
            Ďalšia forma náboženského zážitku má už mimoriadnejší charakter. Teda nie je to niečo celkom bežné. Môže to byť Slovo, ktoré zarezonuje v mojou vnútri v situácii, ktorú práve prežívam. Napríklad ak unavený človek začne čerpať silu z Ježišových slov: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.“ Alebo „dotyk Boha“, v ktorom cítim nasmerovanie, znovuzrodenie. Napr. keď sa rozbití zastavíme v chráme, zotrvaním v tichu sa všetko v nás upokojí a poskladá a my odchádzame do života obnovení.
            A existuje ešte jedna forma náboženského zážitku, ktorá nie je vôbec bežná, človek ju môže zažiť párkrát za život. Najčastejšie je to vo chvíľach, kedy Boh chce od nás významnú zmenu alebo kedy my sami potrebujeme urobiť vážne rozhodnutie. O tomto hovorí známy kapucín P. Benedikt Groeschel:
            Píše, ako kedysi, ešte ako mladý kňaz pracoval ako duchovný vo väznici pre mladistvých. Raz sa stalo, že jeden z väzňov to už vo väznici nevydržal a rozhodol sa obesiť. Našťastie sa roztrhol opasok, na ktorom visel a podarilo sa ho zachrániť. Keď o chlapcovi pátrovi kapucínovi povedali, práve s personálom väznice obedoval.
            Ponáhľal sa ku chlapcovi. A ako tak kľačal vedľa neho, väzenský lekár hovorí: „Je to v poriadku, otče. Práve vydýchol vzduch zo svojich pľúc. Snažil sa spáchať samovraždu, ale nevyšlo mu to. Už je v poriadku; choďte dole a dojedzte svoj obed.
            Prebehlo mi mysľou: „Ako že je v poriadku? Práve sa pokúsil o samovraždu. Ako teda môže byť v poriadku?“ Postupne, ako som tak kľačal vedľa neho, chlapec prišiel k sebe. Zhromaždení dozorcovia a väzni sa postupne jeden po druhom začali vytrácať. Po chvíli som tam zostal len ja sám aj s dvoma dozorcami a lekárom.
            Kľačiac nad ním snažil som sa mu prihovárať. Chlapec zrazu otvoril oči a začal sa usmievať. „Bol to krásny úsmev“, hovorí P. Benedikt. No vtom som si uvedomil, že chlapec si asi myslí, že je mŕtvy a že nad sebou vidí snáď nejakého svätého Františka, keďže som mal na sebe hnedý habit. A bolo to naozaj tak.
            Vo svojom zdesení som trocha uhol svojou hlavou, aby si chlapec všimol aj dozorcov a lekára. Zbadal ich. Jeho reakcia bola náhla. Uvedomil si, že žije. Že jeho samovražda sa nepodarila a že on je naspäť v tvrdej realite väzenia. „Začal plakať,“ hovorí Benedikt. „Bol to hlboký žalostivý plač. Chcel ujsť, a nepodarilo sa mu to...“
            „Ako som tak kľačal nad ním na podlahe“, hovorí páter, „teraz som si už naplno uvedomil, že chlapec sa mýlil v tom, koho videl, keď otvoril svoje oči. Lenže ja som sa nemýlil. V ušiach mi zaznievalo udieranie kladiva, ktoré zatĺkalo klince do rúk Ježišových, bol som schopný cítiť pach potu a krvi a jasne som počul výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nikdy predtým sa mi slová Kristove z Matúšovho evanjelia „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ nezdali skutočnejšie, ako práve teraz.“
            Tento zážitok Benedikta Groeschela zmenil smerovanie jeho ďalšieho života. Hovorí: „Začal som sa angažovať v práci s ľuďmi, ktorí ľudsky povedané kráčali nikam a o ktorých mi bolo jasné, že na to, čo pre nich robím, nebudú nikdy schopní odpovedať adekvátnym spôsobom, ba mnohí dokonca ani pochopiť, prečo to vlastne pre nich robím...“
            Možno viacerí z nás by vedeli povedať o náboženskom zážitku, ktorý zmenil ich život. Nevieme, čo sa udialo, ale zmenilo nás to. Bol to dar. Aj toto je jeden zo spôsobov, ako Boh v našom živote „pracuje“. To, čo sa očakáva od nás, je pripravenosť na vnímanie jeho prítomnosti v nás. Vždy, aj keď sme frustrovaní a rozbití. Boh nás môže pretvoriť aj vo chvíli, kedy to my najmenej očakávame.

(zdroj: Milan Bubák, 2. pôstna nedeľa, rok B)